4. kapitola – Náuka o slnečnom svetle. Vzdušný kruh ako svetelný obal.

(11. augusta 1842 od 16:00 do 17:30 hod.)

1. Pri pozorovaní Slnka si všimneme najprv jeho svetelný obal, a to z toho dôvodu, že dokonalá slnečná planéta sa stáva slnkom práve týmto svojím vonkajším obalom.

2. Čo je teda tento svetelný obal z hľadiska prirodzeného? Tento svetelný obal je vlastne atmosférickým vzdušným obalom okolo vlastnej slnečnej planéty a leskne sa tak silno len na najkrajnejšom povrchu; smerom ku samotnej planéte sa však stáva stále tmavším a to tak, že sa možno dívať z vlastnej slnečnej planéty skrze tento obal svetelnej látky práve tak nerušene do voľného svetového priestoru, ako z hociktorej inej planéty. A práve tento svetelný obal, skrze ktorý sa nemožno dívať zo žiadnej planéty na vlastné slnečné teleso, je zo slnečnej planéty samotnej nanajvýš priehľadný.

3. Tu sa asi nutne spýtate: Ako je to možné, že z vlastnej Slnečnej planéty sa možno nerušene dívať cez túto najintenzívnejšiu masu svetla do nekonečných diaľav, zatiaľ čo je úplnou nemožnosťou práve skrze túto svetelnú masu dívať sa zvonka na vlastnú planétu vnútri?

4. Príčina tohto javu je veľmi jednoduchá a je vám bližšie, než by ste sa domnievali. Celkom jednoduchý, dobre vám známy príklad z prírody vám túto vec úplne vysvetlí. Predpokladajme, že by ste stáli pred oknom nejakého domu, takže by sa na okno dopadajúce slnečné lúče odrážali do vášho oka; čo tu vidíte? Nič, než ostrý odlesk Slnka z okna, ktorý je vám neprekonateľnou prekážkou, aby ste objavili, čo je tu za oknom. Bude tá istá prekážka tiež prekážkou pre toho, kto stojí za oknom, aby sa díval z okna, za predpokladu, že sklo je dokonale očistené? Ó, nie, ani v najmenšom! Zatiaľ čo vy, stojíte vonku pred oknom, neuvidíte nič iné, než bielo sa lesknúcu sklenenú tabuľu, zatiaľ čo ten, kto stojí vnútri za oknom, bude môcť celkom pohodlne počítať vaše vlasy.

5. Pozrite, práve tak je tomu so Slnkom, pretože jeho vlastný svetelný lesk nie je nič iného než v prvom rade prijímanie všetkých tých lúčov od miliardy sĺnk, ktoré sa na tomto nesmierne rozsiahlom slnečnom vzdušnom zrkadlovom povrchu tak nekonečne krát každé samo sebou zrkadlí práve tak, ako sa Slnko samo na nejakej inej planéte nespočetnekrát zrkadlí ako na pevných predmetoch Zeme, najmä na vodných hladinách a najviac na súvislom planétu obsahujúcom vzdušnom povrchu.

6. Vy sa tu opýtate povediac: Prečo teda naša planéta, Zem, ako i mnohé iné planéty, ktoré vidíme, nie je obklopená tak silným svetelným leskom ako Slnko, uprostred všetkých týchto miliárd sĺnk? Keby tomu totiž tak bolo, potom by musel mesiac svietiť práve tak silným svetlom ako Slnko, pretože tiež Mesiac môže prijímať lúče od všetkých tých miliárd sĺnk?

7. Aby ste mohli celkom jasne pochopiť bezpodstatnosť tohto tvrdenia, uvediem vás na správnu cestu opäť príkladom. Predstavte si všelijaké sklenené guličky, z ktorých najmenšia nebude väčšia než najväčšie zrnko piesku : potom si predstavte opäť guličku tak veľkú, ako konopné semeno; inú opäť ako hrach a opäť ako lieskový orech a opäť inú ako pravý orech; inú ako prostredné jablko, inú opäť ako dvojnásobnú päsť; inú ako ľudskú hlavu; a takto postupne nahor až ku veľkosti kolesa priemeru siahy. Všetky tieto gule postavte na miesto osvetlené Slnkom a skúmajte potom odrážajúci sa obraz Slnka na každej z týchto rôzne veľkých sklenených gulí. Na najmenšej guličke uvidíte sotva trblietavú bodku trochu viac svietiacu, a iskrička tretej sa dotkne už mocnejšie vášho oka. Obraz Slnka na štvrtej guličke obdrží pre vaše oko už viditeľný priemer a nebudete sa už môcť príliš dlho naň dívať. Svetlo z ďalších guličiek sa stane ešte ostrejším a priemer zmenšeného slnečného obrazu bude omnoho viditeľnejší. Ak pri tomto pozorovaní postúpime až ku guli veľkosti ľudskej hlavy, bude mať už obraz Slnka priemer veľkej šošovky, a vy sa už nebudete schopní pozrieť naň voľným okom. Na poslednej a najväčšej guli bude však mať obraz Slnka už priemer palca, tu potom budete tým menej schopní pozrieť sa naň voľným okom.

8. A ako je tomu s prijímaním svetla zo Slnka u týchto sklenených guličiek, práve tak je tomu s rôznymi svetovými telesami. Ony stálice alebo vzdialenejšie Slnká, ktoré vidíme z vašej Zeme iba ako trblietajúce sa bodky, najmä tie z nich, ktoré na vašej Zemi poznáte ako stálice prvej, druhej a tretej veľkosti, javia sa obyvateľom Jupitera už také veľké, ako u vás strieborná dvadsať, desať a päť grajciarová minca. A prečo?

9. Pretože planéta Jupiter je takmer už štyri tisíckrát väčšia sklenená guľa, než vaša zem, a preto tiež musí nutne prijať obraz vzdialeného Slnka vo väčšom merítku než vaša omnoho menšia Zem; z tohto dôvodu má Jupiter napriek svojej omnoho väčšej vzdialenosti od Slnka predsa len omnoho silnejšie svetlo, než omnoho bližšie stojaca planéta Mars, a tiež i vaša samotná Zem.

10. Vezmime teda do úvahy, že Slnko je viac než miliónkrát väčšie než vaša Zem, potom je samo sebou jasné, že tým všetky i seba vzdialenejšie slnká tohto slnečného vesmíru musia vyvolať na rozsiahlom vzdušnom povrchu tohto Slnka taký značný svetelný obraz, že tu i slnko ďalekých slnečných oblastí, ktoré sa javí na vašej Zemi i ostro vyzbrojenému oku ako hmlistá škvrna, dosahujúca priemeru 1, 2 až 3 palcov a svieti tak silno, že by ste sa nemohli pre silný lesk na jej obraz ani sekundu dívať prostým okom.

11. Teraz si predstavte ešte len obrazy bližšie stojacich sĺnk, ktoré zaberajú v priereze nezriedka plochu sto až tisíc štvorcových míľ; ak reprodukujete tieto nespočetné svetelné obrazy sĺnk na rozsiahlom guľovom slnečnom povrchu, dospejete tým ku takej svetelnej intenzite, že sa pred ňou zachvie celá vaša myseľ.

12. Pozrite, toto je vlastný pôvod slnečného svetla denne osvetľujúceho vašu planétu. Tento výklad objasní vám však nutne zaiste to skoršie a vy ľahko spoznáte, ako sa obyvatelia slnečnej planéty môžu veľmi dobre dívať zdanlivým svetelným obalom Slnka, zatiaľ čo blízko nej dovnútra tohto obalu je každému telesnému oku úplnou nemožnosťou.

13. To by sme teda vedeli. Napriek tomu však vidím, že máte v sebe celkom skrytú otázku, ktorá znie takto: Táto stanovená teória o lesku slnečného svetla, že sa totiž všetky slncia vzájomne osvetľujú, zdá sa byť sama úplne správna. Ak však každé slnko takto svieti, je potom otázka, odkiaľ potom vlastne všetky tie slnká dohromady berú svetlo, keď každé slnko dostáva svoje svetlo len prijímaním lúčov od ostatných sĺnk, čo inými slovami znamená toľko ako, že žiadne slnko samo sebou nemá vlastné svetlo, ale že sa každé skvie len odleskom svetla iných sĺnk. Odkiaľ potom majú tieto iné slnká svoje svetlo? – pretože ak je zmienená svetelná teória úplne správna, potom je každé slnko samo úplne temné. Odkiaľ potom to žiarenie?

14. Nuž, toto je celkom správna otázka. Pretože však zodpovedanie tejto otázky musí byť pre vaše porozumenie trochu obšírnejšie, bude vám dané až v budúcom oznámení. A toto pre dnešok dobre postačí!