5. kapitola – Samosvietiace hlavné ústredné Slnko. Zrkadlené svetlo podružných sĺnk.

(12. augusta 1842 od 14:45 do 16:00 hod.)

1. Akým spôsobom sa stávajú všetky slnká spolu, a každé samostatne tak svietiacimi, že sa svetlo slnka zrkadlí na vzdušnom povrchu iného slnka, bude vám tu rovnako ľahko pochopiteľným príkladom podané. Predstavte si izbu, ktorej steny sú zo samého jasne svetlého lešteného zrkadlového skla, ktoré je už potiahnuté kovovou zmesou a tým teda vytvára dokonalé zrkadlo. Predstavte si však ešte k tomu vnútrajšok tejto izby ako dokonale oblý, akoby táto izba bola veľká dutá guľa. Teraz ovešajte túto izbu, či skôr túto dutú zrkadlovú guľu, všelijakými veľkými a malými, ako zrkadlo lesklými, leštenými sklenenými alebo kovovými guľami. Presne doprostred tohto dutého priestoru dajte potom luster, ktorý by mal silné svetlo. Keď sa to všetko stalo, potom sa pozrite na všetky malé leštené gule, ktoré visia v tomto dutom priestore, ako sú všetky zo všetkých strán osvetlené tak, ako by boli samosvietiace telesá. Odkiaľ to teda pochádza?

2. To možno veľmi ľahko spoznať. Steny ako zrkadlo lesklé vrhajú zo všetkých strán svetlo, ktoré vychádza z lustra, nie snáď oslabené, ale nahromadené a teda zosilnené zase späť k lustru. Týmto spôsobom sú všetky v dutom priestore zavesené gule zo všetkých strán mnohonásobne osvetľované. Najprv skutočne samostatným svetlom lustra; potom odrazeným svetlom od zrkadlových stien, ktoré spoločne tvoria súvislé duté zrkadlo, ktoré má svoje ohnisko presne v strede svojho vlastného priestoru. A za tretie tieto voľne visiace gule sú osvetľované ich vzájomným odrážaním lúčov a odrážaním ich prijatého svetla, ktoré je rovnako prijímané zrkadlovými stenami a opäť odrážané; a konečne ešte všeobecným odrážaním svetla od stien zrkadla ku zrkadlovým stenám naproti.

3. Teraz vidíte, tento obraz je viac než postačujúci pre zodpovedanie na danú otázku; pretože ako je tomu s osvetlovaním v našej dutej guli, tak je tomu tiež vo veľkej skutočnosti. Predstavte si namiesto veľkej zrkadlovej gule známy vám obalový glóbus, ktorý vo svojom pre vaše pojmy nekonečnom ohradení pozostáva z akejsi éterickej vodnej masy. A predstavte si potom uprostred tohto obalového glóbusu pre vaše pojmy skutočne nekonečne veľké centrálne slnko, ktoré je na všetkých svojich nekonečne rozsiahlych plochách obklopené ustavičnými čo najintenzívnejšie svietiacimi ohnivými plameňmi, (ktoré pochádzajú od duchov, ktorí buď práve tu začínajú svoje očisťovanie vychádzajúc alebo ktorí ho vracajúc sa dokonávajú), tak máte potom tiež už všetko, čo je treba pre úplné zodpovedanie na danú otázku. Svetlo tohto veľkého centrálneho slnka preniká až ku skôr uvedeným stenám tohto obalového glóbusu, odkiaľ sa odráža priestormi a slnečnými oblasťami pre vaše pojmy pravdaže nekonečne ďalekými. Avšak čo sa vám zdá byť tak ešte vzdialené a veľké, je pred mojimi očami sotva viac, než keby ste vzali do ruky zrniečko piesku, aby ste sa s ním pohrali.

4. Pretože bola vyložená spôsobilosť všetkých sĺnk, že totiž následkom svojho rozsiahleho vzdušného povrchu sú celkom dobre schopné prijať svetelný, tohto povrchu sa dotýkajúci obraz iného Slnka, a potom ho opäť vrátiť, ako zrkadlo prijíma a opäť vracia svetlo, potom teda pochopíte silné svietenie Slnka a to tým skôr, keď viete, že sa v takom obalovom glóbuse nachádza všeobecný, pre vaše pojmy nekonečne veľký, samosvietiaci slnečný luster, ktorého svetlo preniká navonok a ku stenám obalového glóbusu a ktorý týmto spôsobom každé slnko napoly osvetľuje; ak sa však svetlo odráža od vonkajších stien, potom tiež osvetľuje rovnako dokonale stranu protiľahlú; a keď potom sú takýmto spôsobom všetky slnká jedného obalového glóbusu náležite osvetlené, osvetľujú sa potom tiež ešte nespočetnekrát navzájom.

5. Ak dokážete len trochu usporiadane myslieť, nemôže vám už byť nejasným, odkiaľ potom berie Slnko svoje silné svetlo.

6. Pretože však toto vieme, stane sa vám svietenie každého slnka ešte zrejmejším, ak vám poviem, že napriek tomu všetkému tiež každé slnko samo má svoje vlastné svetlo z oblasti duchov, ktorí sú v ňom. Avšak toto svetlo nie je zďaleka také intenzívne, v akom vidíte Slnko, ale toto vlastné svetlo je skôr len stále živá spôsobilosť vzdušného povrchu slnečného telesa, aby tento povrch mohol tým živšie a dokonalejšie prijímať do seba a potom opäť vracať svetlo vychádzajúce z centrálneho slnka a zo stien obalového glóbusu ako i vyžarovanie z ostatných sĺnk. Z tohto dôvodu je teda tiež na každom slnečnom telese mnoho takzvaných sopiek, najmä v krajine ich rovníkov. Čo sú však tieto sopky, ktoré sa nezriedka ozbrojenému oku javia ako čierne škvrny, a ako je nimi vzdušná atmosféra slnečná udržiavaná stále spôsobilou pre prijímanie svetla, bude vyložené v budúcom oznámení.